Úvod
Arthunt v Galérii Starý Avion
ARTHUNTu tento rok neprialo počasie, napriek tomu boli všetky diela ulovené!!! Medzi nimi aj môj Pokoj domu tomuto. Ulovila si ho mne neznáma Monika. Napísala mi: „Dobrý večer prajem. Dnes sa mi na evente arthunt podarilo nájsť Váš obraz. Mám z neho neskutočnú radosť a chcem sa Vám aspoň touto cestou poďakovať.“ Teším sa takejto krásnej spätnej väzbe! Organizátorka ARTHUNTu ma pozvala vystaviť dielo aj vo výbere autorov v Galérii Starý Avion. Je to pre mňa veľká česť! Okrem iných autorov uvidíte moju Zápletku/ The Plot. Neváhajte a zastavte sa v GSA, všetky obrazy sú skvelé!
Moje básne v časopise Vertigo
Moja poetická tvorba si dala veľmi dlhú prestávku. Neverila by som, že sa moje básnické črevo ešte preberie, ale stalo sa. Nové verše začali prichádzať pred dvomi rokmi. Považujem to za svoj milý a súkromný poetický zázrak. A ešte je skvelé, že tie verše aj zaujali. Napríklad v redakcii časopisu Vertigo. V prvom tohtoročnom čísle mi venovali dvojstranový profil v sekcii návraty. Áno, vrátila som sa naspäť domov a každý nový verš je vítaný!
Výstava v Berlíne!
Mara Ohman vystavuje v Berlíne ! „Prečo práve Berlín?“ pýta sa ma priateľka. Nuž, niekde začať treba! Trochu poľnej trávy tu : https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/13982/464839#2637 Druhý a dlhý májový víkend v Berlíne bol v znamení: – Plnej Hungarie (to je vlak, ktorý si to šinie z Budapešti až do Hamburgu) tam aj späť – Krásneho počasia a prívetivého mesta – Namiesto currywurstu sme zvolili Viet Bowl a dobre sme urobili – Skvelej organizácie v podaní Zuzky Megovej, riaditeľky Slovenského inštitútu v Berlíne – Skúseného oka môjho kurátora Ľuda Petránskeho – Šikovných rúk môjho Miloška, ktorý zvládol už tretiu inštaláciu s prehľadom -…
Toto ma vždy dostane!
Vzrušenie, keď sa niečo chystá je nákazlivé… Produkčné práce nemajú konca (ešte trochu praxe, a už by ma produkcia mohla začať živiť…), mením sa na puntičkársku detailistku, energetická náročnosť sa zvyšuje, napätie stúpa, cítim sa ako škrečok, čo zhŕňa zásoby na zimu. Zakaždým sa niečo nové naučím a môj kurátor ma podpichuje postupnými dávkami nápadov. Áno, viem, keby to na mňa vysypal naraz na začiatku, ktovie, či by sme sa dostali až sem: zbalené, odvezené, napísané, vytlačené… už máme aj lístky na vlak!
Na druhej strane diktafónu 🙂
Každý deň je plný momentov, ktoré voláme náhody. Nesú v sebe mnoho energie, a je len na nás, či si ich všimneme a ako ich uchopíme. Niečo ako vo filme Všetko, všade, naraz … Náhoda ma priviedla k Janke Jurkovičovej, alebo Janku ku mne…? Pre časopis ASB.sk som počas šiestich rokov urobila veľmi veľa rozhovorov, ale byť na druhej strane diktafónu, to je úplne iná skúsenosť :-))). Janke za ňu ďakujem! Rozhovor si po rozkliknutí článku môžete prečítať TU.
Čo keby sme jeden deň nepoužívali slovo „musím“?
Môžete skúsiť do slovníka zaradiť iné slovo. Napríklad chcem alebo potrebujem. Čo by sa stalo? Skúste „musím … (niečo)“ vysloviť nahlas. „Musím“ v sebe nesie povinnosť, nevyhnutnosť. Tlak obsiahnutý v „musím“ dokáže vyvolať úzkosť, ktorá sa živí vnútorným strachom. Tlačí nás zodpovednosť za úlohu, ktorú treba splniť. Je to niečo, čomu sa nedá (nesmie sa!) vyhnúť. V skutočnosti nemusíme (až na zopár fyziologických nevyhnutností) takmer nič. Nemusíme mať kariéru, nemusíme byť štíhle, nemusíme byť matkami. Nejde výhradne o ženy, nemusíme byť ani otcami, ani muž nemusí mať kariéru a nemusí byť ani štíhly. Nikto mi nemusí za nič poďakovať a ani sa nemusíme ubíjať. Nikoho…