Manžel povedal vetu, ktorú túži počuť od svojho drahého (takmer) každá žena. Odvážne tvrdím, že dám ruku do ohňa, že 90% žien sa nedočká nikdy, nikdy, nikdy. Už tu nejaký čas zdieľam, že som uvoľnila veľký životný priestor svojej vlastnej tvorivosti. Prestala som ju odkladať na neskoršie časy (kedy… na dôchodku?) a začala som si ju užívať tu a teraz. Je to moja súčasť a neustále hľadám najlepší spôsob, ako sa autenticky prejaviť. Nemusí sa to každému páčiť, nemusí to každého osloviť. Je to cesta, je to drina, ale je to fantastické objavovanie a ozajstná sloboda. Nuž a celkom jednoznačne pozorujem, že to zaujímavým spôsobom…

… môže sa ti to splniť. Nie je žiadnym tajomstvom, že moje rodné priezvisko je Bošňáková. Každý sa nejako volá. Navyše ako dieťa si rozhodne meno nevyberáte, ani krstné ani priezvisko. Takže optikou stredného veku: žiaden stres.Lenže v raných školských rokoch, keď vás v klasifikačnom zázname zoradia pekne podľa abecedy, začína mať priezvisko svoju váhu. Obzvlášť vtedy, ak je v ňom takmer na každom písmenku nejaké interpunkčné znamienko. Za ten živý svet ma nikde na žiadnej súťaži, v tábore, matematickej olympiáde či inde nepomenovali správne. Bola som Bošnáková, Bošniaková, Bosniaková, Bočnáková, Bošková či Bošanská. Pre dieťa, ktoré chce zapadnúť a nevytŕčať, je vysvetľovanie a trpezlivé…

Milujem vrstvy. V dobrom koláči. Napríklad taký štedrák alebo medové rezy ako maminka piekla na Vianoce. Mňam. Alebo také lasagne, á la bolognese alebo aj s cuketou, keď sú vrstvy vyladené, je to veľká mňamka. Milujem vrstvy aj v bývaní. Také to postupné zabývanie priestoru, trocha eklektiky, miešanie rodinnej histórie s cestovaním, koníčkami, keď všetci členovia domácnosti (počítajú sa samozrejme aj deti, psy, morské prasiatka, rybičky, stáli hostia a podobne) prispejú svojím kúskom neopakovateľnej energie. Taký byt alebo domček je tiež mňam. Milujem vrstevnaté mestá. Také, čo sa priznávajú k svojej histórii, aj tej nedávnej a dokážu sa s ňou vysporiadať. A nechajú sa okoreniť súčasnosťou bez predsudkov,…

Môj príbeh pokračuje cestou cez hory. Neviem, či ich bude sedmoro. Dostať sa za prvú horu nie je jednoduché. Kým sa bojím, nevykročím. Chodník, raz cesta, inokedy diaľnica alebo dokonca červia diera do odlišného universa sa začnú rozvíjať „AŽ“ s prvým krokom. Energia vložená do prvého a ďalšieho a ďalšieho kroku začne rozkrúcať môj vlastný vesmír a začnú sa diať veci. Prvý krok je ťažkýýý, bolí. A vôbec, dobre som vykročila? Keď som sa pred niekoľkými rokmi intuitívne vrátila k výtvarnej tvorbe, moje prvé kroky vyzerali neisto. S odstupom času, keď už som nejakú tú horu zvládla, vidím, že každý jeden krok mal zmysel. Papiere a pastely ako…

Kde bolo tam bolo, za siedmimi moriami, boli hranice. Poznania a nepoznania. Hranice sú veľmi zvláštne slovo. Majú pozitívnu aj negatívnu konotáciu. Bez ďalšieho obsahu, bez dopovedania, sú ťažko uchopiteľné, nejasné. Viem, odkiaľ a pokiaľ som ja a kde už nie som ja? Som ohraničená svojim fyzickým telom, svojou intímnou zónou alebo energetickým poľom? Ako som ohraničená vo virtuálnom priestore? Kde je hranica môjho fyzického ja a kde je hranica môjho mentálneho ja? A kto určuje tieto hranice? A sú vôbec definované? Ako viem rozoznať rozpoznať, čo už nie som skutočne ja? Keď viem, kto som, dokážem vnímať aj zmeny, ktoré podstupujem. Či ich…

Sezóna radosti môže začať kedykoľvek. Nepotrpí si na dennú či nočnú hodinu, nesleduje ani čísla v kalendári, ani počasie, dokonca nepotrebuje ani priaznivú hospodársko-politickú situáciu. Na to, aby v živote nastala sezóna radosti, stačí málo. Stačí si dovoliť, aby vstúpila do života. Úspešná sezóna radosti si kladie len jedinú podmienku: vnímanie prítomného okamihu. Zistila som, že zdanlivo jednoduchá podmienka má aj háčik. Aby som si mohla začať užívať sezónu radosti, potrebovala som najprv výrazne spomaliť. Fyzicky, aj mentálne. Som presvedčená, že človek nemusí skončiť na operačnom stole na neurochirurgii, či nebodaj dostať inú ranu od života, aby sa spamätal. Toto presvedčenie…